Človek má rád istotu. Ale keď číta Božie slovo, poznáva, že je v ňom veľa čakania. Celý Starý Zákon je vlastne jedno veľké čakanie.

            My, keď Božie slovo čítame, si často neuvedomujeme, koľko čakania je v príbehoch v ňom spomenutých ľudí. Prevrátime list a nevnímame, že kým sa v ich životoch niečo odohralo, mohlo ubehnúť aj veľa rokov. Napríklad: keď Abrahám odišiel z Uru, mal podľa Písma 75 rokov. Izák sa mu narodil, keď bol Abrahám storočný. Je zrejmé, že tieto čísla sú len symbolické, ale v každom prípade to nebolo zo dňa na deň.

            Aj Ježišov veľkonočný príbeh nám hovorí o jednom dôležitom čakaní. Jej ním sobota. V piatok bol Ježiš umučený a zomrel, v nedeľu vstal z mŕtvych. Ale čo sobota? Aj evanjelisti ju spomínajú len okrajovo.

            Pre nás je sobota časom, kedy sa zdanlivo nič nedeje. Keď v našom živote alebo v nás niečo „zomrelo“, a vzkriesenie ešte nenastalo. Keď nemôžeme nič urobiť, pociťujeme bezmocnosť. Máme pocit márnosti a kladieme si otázku: „K čomu je to dobré?“

            Áno, mnohí z nás „sobotu“ nemáme radi. Najradšej by sme z piatku preskočili rovno do veľkonočného rána. Ale sobota do nášho života patrí! Pretože aj čakanie je súčasťou Božieho konania. Môže sa pre nás stať časom očistenia a oživenia nádeje, ktorá sa spolieha iba na Boha - napriek tomu, že všetko ostané nádeji protirečí.